nedeľa, 26. apríla 2015


vytancovať svoju divokosť
plaziť sa a telom zametať zem
udierať dlaňami do zabudnutých včerajškov
skákať v behu na melódiu, ktorá nebolí
prepínam sa tam, kde sa druhý nechytí

zladila som sa s neznámom bez okov

streda, 22. apríla 2015

                                                           Foto: Vladimír Šimíček (díkesko)
Ahoj,
všetci vravia, aby som písala. Ale nemám čo.. lebo sme si všetko povedali. Už ti môžem tykať, sme si fifty fifty. Včera som ťa vyzerala. Mohla si aspoň buchnúť po okennej parapete. Nevadí. Ešte si to dopovieme.

Zabudla som si dnes dať tvoje náramkové hodinky. Vieš, tie, čo si mi dala z druhého šuflíka..  ktoré si nosila, keď si bola mladá. Posnažím sa neopakovať chyby a byť presná. Vždy si sa na to hnevala. Posnažím sa neutekať a držať slovo, lebo viem, ako si to nemala rada.

Vynárajú sa mi okamihy. Ako sme ti s Julkou niesli pohánkovú kašu a meškali. A ty si mi vynadala. Ako sme spolu pili aróniu v tvojej izbe. Ako si zhrbená varila tú najlepšiu polievku na svete. A ako si vyťahovala svoje buchtičky z chladničky, aby si mi ulahodila v časoch, ktoré sa nechceli zniesť.. Keď sa sype, tak sa sype. Hovorila si. A netreba riešiť problémy, ktoré nemajú riešenie... Neplačem. Nemám prečo. My sme si to predsa všetko povedali. Či?

Mám rada ženy. Silné, krásne a také, ktoré si stoja za slovom a hovoria veci tak, ako im zobák narástol. Nešetrila si ma nikdy a viem, že si chcela pre mňa to najlepšie. Sedeli sme spolu na terase, tlačila som ťa vo vozíku a bolo to sakra ťažké. Čítali sme si tam dole staré listy, kým druhí si užívali život po svojom. Hnala si ma preč, aby som žila tiež, ale moje miesto bolo pri tebe. Vždy si opakovala: Neuveriteľné, čo človek dokáže prežiť.

Aj deti pri tebe v škole skameneli, keď si im rozprávala o Mengelem a o tom, ako si sa pobrala na Pochod smrti. Žmolili si ruky pod lavicou a klopili zrak. Nie vždy sme hrdinovia. Prečo by aj..

Nezabudnem, ako sa zjavil Tomáš. Prišiel za tebou poslednú nedeľu. Dohrmotal sa na vozíku a zmohol sa na jediné: Čo je ty krypel. Držal ťa za ruku a plakal. Aj Olga prišla a spomínala, ako ste prežívali v lágri a ako ju tvoja sestra zachránila pred smrťou a pred Mengelem. Mali sme veľa silných chvíl. Povedzme si, že druhí by sa z nich pokojne zosypali. Lebo ľudia sa sypú zo samých seba.. a dnes celkom radi. A často.

počítam minúty, už nejde o čas
myslím na to, čo ostane v nás

Naučila si ma, že nie slová sú podstatné, ale dotyk a pocit, ktorý ti druhý dáva. Už sa nie je čoho báť.  Bolo to raz a navždy. Bola si mi priateľka, mama, stará mama a hlavne vedma, ktorá mala vždy pravdu. Nikdy si sa nemýlila. Aj cudzí si môžu byť blízki. A láskavo sa ma už nepýtaj, prečo som si vybrala práve teba. Lebo. Lebo... 

Tak nech vieš. Že sa mi spalo dobre v tvojom kresle. Bývala som u teba rada. Lebo každý potrebuje mať svoje útočisko. Navyše, bolo u teba ticho. Nikto netáral hlúposti. A vedeli sme sa rozprávať aj bez slov. A prepáč, že som občas na teba bola prchká, keď som sa nedokázala ubrániť tvojim výčitkám. Pochopila si moje úteky a návraty a vždy si mi odpustila.. 

Niekto nedospeje nikdy. Ja som vďaka tebe dospela navždy. Snažila som sa všetkým porozprávať tvoj príbeh, aby sa to už nikdy neopakovalo. Ale vieš. Dnes máme každý veľa práce a niekam sa ženieme. A nie každý sa dokáže vžiť. A je to tak v poriadku. 

Si super, Helena. Raz za čas si budem púšťať tvoju pieseň o Margaréte. Bez patetickosti. Otvorím si fľašu vína a nezabudnem sa riadiť tým, čo si ma naučila. A odteraz. Každá sama za seba.

24.4. tam budem a niečo smiešne ti vyvediem.. aby to nebolo len tak. Ok?

Tak sa maj. Potom ti ešte napíšem..

Viac tu:

štvrtok, 31. mája 2012

Chalanov z decáku naučil život viac ako univerzita

"Keď sa pozerám na svoj život a život okolo seba, mám pocit, že sa z nás stali stroje na výkon. Vzťahy sa strácajú, ostala práca, kariéra, peniaze... Boli sme stvorení na to, aby sme si na človeku nevážili jeho výkon a výsledky, ale jeho najhlbšie vnútro, a z toho sme veľmi vyťažení," to sú slová Stana Gurku z Veľkého Slavkova, pri ktorých mi aj teraz ostáva zvláštne. Stano mal totiž v mnohom pravdu.

Jeho slová zazneli nedávno, kedy sa vo Veľkom Slavkove podarilo dokončiť rekonštrukciu Domu na polceste, ktorý prichyľuje chlapcov z detských domovov. Mnohí by inak skončili na ulici, veľa z nich by sa dokonca dalo na alkohol, drogy a horšie veci.

Slavkov som prvýkrát navštívila pred rokom v zime, keď Nadácia Pontis školila v Tatrách nepočujúcich podnikateľov. Okrem Stanka a Evky Gurkovcov, som si pamätala aj niektorých chalanov - Maja, Mira, Gabka a ďalších, ktorí sa v tom čase borili so svojimi problémami. Mnohí bojovali so sebou a so zlými návykmi, ktoré si priniesli. Gabkovi dokonca hrozilo, že kvôli komplikovaným kožným problémom nebude môcť pracovať. Len rok ubehol od mojej poslednej návštevy a čakali ma neuveriteľné zmeny. 

                                                         Gabko má hrozne rád kávu.

Gabkovi sa zlepšil zdravotný stav, odsťahoval sa zo Slavkova a začal žiť v prenajatom byte spolu s ďalšími chalanmi. Už čoskoro bude pracovať vo firme Iwana Hofmansa - Holanďana, ktorý si zamiloval Slovensko a ostal žiť v Poprade. Je to neskutočný človek, ktorý si povedal, že manželom Gurkovcom pomôže a predovšetkým niektorým chlapcom, ktorých zamestnáva vo svojej firme. Aj vďaka tomu sa môžu učiť pracovným návykom, osamostatniť sa a vrátiť sa späť do reálneho života.

      Iwan Hofmans prišiel na Slovensko z Holandska, dnes pomáha chlapcom zo Slavkova.
                                                          
Majo sa mi po roku javil vyrovnanejší a rozhodnejší. Hovoril mi o tom ako hrá za dedinu futbal a že si nechce nič plánovať. Potom prišiel Jožko, ktorému sa darí. Prekonal obrovskú cestu zmeny, hoci to vôbec nemal jednoduché. Osamostatnil sa, našiel si prácu a spolu s ďalšími chalanmi žije v Poprade.

                                                           Majo hrá futbal za Slavkov.

Chalanom nie je čo závidieť. Odmalička nevedeli, aké je to vyrastať v rodine, niektorí svojich súrodencov stretávajú prvýkrát až na Facebooku. Život sa s nimi nemaznal a preto nemali žiadny dôvod na to, aby sa maznali oni s ním a boli milí a prívetiví k ľuďom, ktorí im ublížili. Mnohí z nich prišli do Domu na polceste ako tvrďasi. Mysleli si, že im nikto nemá čo prikazovať a radiť. Našli sa aj takí, ktorí sa dlho neohriali a z domu doslova zutekali. Našťastie, väčšina z nich ostala a práve u Gurkovcov sa naučili, že im chýbalo jedno - zodpovednosť za seba a okolitý svet - a tomu sa aj učia.

                                     Stanko (vpravo) s chlapcami pri spoločnom obede.

Chalani sa v Dome striedajú. Po rokoch odchádzajú a niektorí majú v hlave jasno. A potom prichádzajú noví, kedy pre manželov Gurkovcov celý proces začína odznova. A čo je najúžasnejšie, nevzdávajú to. Aj s priateľmi sa rozhodli, že svoj život zasvätia núdznym a túto úlohu do bodky plnia aj s pridanými hodnotami. Otvorili brány svojho domu a pustili medzi seba cudzích ľudí, aby aj oni cítili, aké je to zvládať veci spolu.

                                                     Stano s chlapcami pred domom.

Mnohí chalani dokonca pomáhali pri rekonštrukcii Domu na polceste, ktorý rozšíril svoje priestory pre ďalších núdznych. (Miesta predsa nikdy nie je dosť...) Stano Gurka čoskoro spustí aj odvážny projekt Poľnohospodárskej farmy, na ktorej budú pestovať domáce plodiny a chovať zvieratá, aby sa obyvatelia Domu mohli v budúcnosti viac osamostatniť. Časť Domu na polceste sa mení na sociálne zariadenie, pretože aj medzi mladými sú takí, o ktorých sa bude treba doživotne starať. Chalani majú svoje sny. Chcú byť sanitári, iní túžia po frajerke, aute alebo práci. Mali by ste ich vidieť, keď sa dajú do roboty, pracujú za piatich naraz...    

pondelok, 3. januára 2011

Tajné blúdenie po krížovom labyrinte

 Kryžiu kalnas. V preklade z litovčiny to znamená Krížový vrch. Osobne nemám kríže príliš v láske. Možno aj preto, že vo mne odmalička evokovali utrpenie...

 FOTO: Petra Nagyová
Drevené, kovové, plastové i kamenné. Malé, vysoké, cinkajúce v povetrí, prelínajúce sa pomedzi seba, zdobené ružencami, sochami svätých a stovkami ďalších miniatúrnych krížikov. Pre niekoho hlúpy gýč, pre mňa celkom zaujímavá prechádzka v doslova krížovom labyrinte.

Niekoľkokrát ju zničili a niekoľkokrát doslova vstala z popola. Krížovú horu, ktorá je dnes opradená rôznymi legendami, tvorí niekoľko desiatok tisíc náboženských symbolov. Najviac krížov sem pribudlo počas protiruských povstaní. Naposledy rástla v časoch, keď Litva bola súčasťou Sovietskeho zväzu. Kríže postavili pre tých, ktorých zabili a odsunuli na Sibír. Vtedajší režim si to však vyriešil po svojom. Kríže nechal niekoľkokrát zničiť buldozérmi. Ľudia sa však nedali a svoj odpor voči okupačným susedom demonštrovali tým, že po nociach na dnes už pútnické mesto nanosili ďalšie kríže. A nosia ich sem dodnes...

Nájdete medzi nimi aj miniatúrne, ktoré by sa mohli skúmať lupou. FOTO: Petra Nagyová

ale aj obrovské... FOTO: Petra Nagyová

nosia ich sem každý deň...FOTO: Petra Nagyová




streda, 17. novembra 2010

Belo Hefler: Komunisti si aj po novembri žijú nadpomery

Hovorí o sebe, že niekedy dokáže ísť tvrdohlavo za svojím cieľom. Za socializmu počúval rádio Slobodná Európa a čítal samizdatovú literatúru. U straníkov vzbudil obrovskú nevôľu, keď sa rozhodol vystúpiť zo Socialistického zväzu mládeže a odmietal prispievať na členské do ROH. Po Novembri ´89 sa stal predsedom VPN v Rožňave, ale aj členom Slovenskej rady VPN. Neskôr pôsobil ako dopisovateľ pre český týždenník Reflex a spolupracoval s ďalšími slovenskými médiami. Dnes šéfuje portálu Inforožňava, ktorý sa stal strážnym psom rožňavskej demokracie. BELO HEFLER o tom, aké to bolo pred Novembrom ´89 a čo žijeme dnes.

 Belo Hefler rozprúdil aj vďaka mnohým mladým nadšencom diskusiu o dianí v meste. FOTO: ARCHÍV B.H.

Založili ste portál Inforožňava, ktorý v septembri oslávil tri roky. Aké boli reakcie okolia? Zvykli si na neho Rožňavčania?
Nad tým, že spustíte niečo také v stojatých vodách, človek nemôže rozmýšľať racionálne, pretože by do toho ani nikdy nešiel. Našli sa aj dotknutí a človek si vyrobí veľa nepriateľov, ale časom to prejde. Ľudia si pomaly začali zvykať na diskusiu.

Raz som sa bavil s jedným novinárom na káve. Povedal som mu, že ak sa má niečo zmeniť v tomto meste, tak mediálny priestor, v ktorom sa ľudia prestanú báť, začnú písať, diskutovať, a prinesú iný pohľad na veci. Chcel som otvoriť Pandorinu skrinku, aby sa ľudia postupne oslobodili. Prvé reakcie boli rôzne. Niektorí sa hnevali, iní ma nenávideli, ale to si musí každý zažiť. Spočiatku som bol skľúčený a zarmútený. Pýtal som sa sám seba na čo to vlastne robím, ale treba vydržať aj takýto nápor. Samozrejme aj dnes sú ľudia, ktorí by boli najradšej radi, keby portál neexistoval, ale postupne si získal rešpekt. Vidieť, že informácie z portálu sú bežne citované aj na zastupiteľstve a to ma najviac teší. Nejde ani tak o návštevnosť, pretože to sú len čísla, ale predovšetkým o vážnosť, že sme v regióne vnímaní seriózne. Priestor tu má každý, kto príde a je schopný sa podpísať.

Diskutovať v malom regióne, kde každý pozná každého nemusí byť až také jednoduché. Na čo ste najviac hrdý? Myslíte si, že Rožňavčania postupne vyliezli zo svojich ulít?
Začali sme sa dívať na fungovanie mestského úradu a poslancov. Podarilo sa nám poukázať na odpredaj pozemkov pod autobusovou stanicou, ktorý sa päťkrát pokúšali schváliť poslanci, ale vďaka občianskej iniciatíve a petícii márne.

Je tu väčšia náročnosť rožňavskej verejnosti voči samospráve, ale samozrejme nie je absolútna. Veľa ľudí sa naučilo nebáť, ale sú aj takí, ktorí budú radšej za každého počasia opatrní, len aby nemali problém. Je to tak, ako ste povedali, v malej komunite a navyše, keď ľudia robia v štátnej alebo verejnej správe, nie je jednoduché diskutovať pod svojím menom. Je to zložité, ale na internete sa dá diskutovať aj anonymne a to má tiež svoj význam. Podľa počtu kandidátov do volieb, ale aj celého pohybu v meste cítiť, že to malo nejaký zmysel. Ľudia začali mať väčšie nároky.

Portál nielen informuje o bežnom dianí v regióne, ale stal sa aj strážnym psom mesta a poslancov. Zažili ste za tri roky nejaké vyhrážky alebo upozornenia?
Sú ľudia, ktorých keď mentálne presiahnete, ich reakcia je čisto fyzická. Našťastie sa však zatiaľ nič také nestalo.

V Rožňave ste zažili aj pád režimu, kde ste pôsobili ako predseda VPN. Dokonca ste sa objavili v dokumente Fedora Gála a jeho kolegov o novembri ´89. Napadlo by vám, kam sa spoločnosť bude vyvíjať?
Mal som predstavu a zatiaľ ma neopustila, že až generácia detí dnešných dvadsiatnikov bude prvou generáciou slobodnej krajiny so všetkými plusmi i negatívami. November ´89 má obrovskú odozvu v správaní sa ľudí v mravnom aj v nemravnom pohľade okolo seba. To, že režim, padol, to je len to vonkajšie. Dozvuky však stále doznievajú...

Jednou z najdôležitejších hodnôt, za ktorú sa vtedy bojovalo, bola predovšetkým sloboda  -  sloboda slova, prejavu, zhromažďovania sa. Ako vnímate slobodu dnes?
Ľudia sa aj dnes boja ozvať, aby o niečo neprišli. V tomto mi to veľmi  pripomína husákovskú éru. Pre toho, kto mal vnútorný pocit slobody pred rokom 1989, sa zmenili len vonkajšie pomery. U toho, kto ho nemal, sa pocit slobody časom rozpučí. Je to ako so zvieraťom, ktoré náhle vypustíte z klietky. Spočiatku je zvedavé, obzerá sa, možno sa vráti späť do otvorenej klietky. Je zmätené. A to je vec, ktorú som možno nečakal. Že aj 21 rokov po Novembri ´89 to bude perfektne fungovať a zvlášť v takých malých mestách ako je Rožňava. Ale ani sa niet čomu čudovať.

Ako sa pozeráte na 17. november dnes?
Každý rok chodím k soche Františky, aby som tam zapálil sviečku. Vždy sa tam ocitne skupinka ľudí bez toho, aby to niekto organizoval. Je to pre mňa zvláštny moment. Z hľadiska verejného života tento dátum pre mňa ostane najdôležitejšia udalosť. Možno to vyznie pateticky, ale tí, ktorí pôsobili vo VPN tvorili ohromnú skupinu ľudí. Vždy, keď sa stretneme či už s Fedorom Gálom a s ďalšími, cítime pocit spolupatričnosti. Je to sviatok, ktorý má v sebe akcent niečoho zvláštneho, čo si možno nie všetci uvedomujeme.

Každopádne je fajn pocit, keď si v kútiku duše poviete, že tak teraz sa niečo podarilo. Vtedy sa nielen VPN ako inštitúcii, ale aj ľudom, ktorí sa v mestečkách, dedinách a závodoch zapojili do boja za demokraciu, to podarilo bez násilností, aké boli napríklad na Balkáne či v Rumunsku. A to bolo úžasné. Nebola to žiadna Arabela, kde sme si mysleli, že všetci budeme svätí a dobrí. V žiadnej spoločnosti to tak nie je.    

Ako sa formovala VPN v Rožňave?
Počúval som Slobodnú Európu. V čase pred 17.novembrom som hrával šachy a chodil som na šachové súťaže. Celkom sa nám s partiou darilo. Slobodnú Európu som počúval aj 17.novembra okolo štvrtej poobede. Na šiestu som išiel na turnaj. Prišiel som celý vysmiaty, objednal som si pivo a povedal som všetkým: Režim padol. Všetci sa na mňa pozerali ako na Taliana. Prišiel som domov, opäť som si zapol rádio a zavolal som mamu a brata. Milan Kňažko mal vtedy prejav. Ale všetko sa to odohrávalo len v rádiu, kdesi vo vnútri. Ďalšie dni chodili Rožňavčania bežne do práce a všetko vyzeralo tak, ako keby sa nič nestalo.  Všade bol pokoj. A do toho 27. novembra, kedy bol vyhlásený generálny štrajk, sa tu fakticky ani nič nedialo.
Čo nastalo potom?
V deň generálneho štrajku v neskorých hodinách sa konalo stretnutie vo vtedajšom dome mládeže na Štítnickej ulici. Keď som tam prišiel, bola natrieskaná sála a za vrchom stola sedeli zväzáci. Prišiel som tam, pretože som mal originálne vyhlásenie z VPN. Prečítal som ho a ľudia ich vypískali, čím museli spoza stolov odísť.

Takto to vyzeralo v Rožňave počas Novembra ´89. FOTO: ARCHÍV B.H.

Potom sme sa asi pätnásti presunuli do jedného paneláka, kde sme v práčovni medzi šnúrami zvolili koordinačný výbor a kde aj mňa zvolili za predsedu. A tak to bežalo ďalej. Celé týždne a mesiace plynuli v šialenom tempe. Samé cigarety, kávy, cesta do Košíc, do Bratislavy a späť. Pamätám si aj na prvé okrúhle stoly, kde nás čakali vyľakaní okresní funkcionári. Kráčali sme po schodoch spontánne a veselo vo svetroch. Potom, čo videli, že majú pred sebou ľudí, ktorí ich nejdú strieľať ani vešať, sa nám snažili vyhovieť.
Kým sme však dali dokopy tie ideály, akými bola participácia verejnosti na veciach verejných, demokratické inštitúcie a slobodné voľby, už boli za vodou a vedeli, že sa im nič nestane. A tak prišla aj apatia zo strany ľudí. Stále sa však pýtam, či by bolo pre nás ako národ príjemnejšie riešenie, keby sa tu na uliciach premlelo násilie.

Ukazuje sa však, že sa aspoň voči vedúcim komunistickej strany v každom okrese mala vyvodiť zodpovednosť alebo mali dostať dištanc o účasti  na správe vecí verejných, pretože dnes sú také absurdity, že títo ľudia sú medzi nami, žijú si nadpomery, majú výborné dôchodky a niektorí aj výborné zamestnanie. Tým ľuďom sa nič zlé nestalo. Zabudlo sa na to jadro, mali sa ukázať zoznamy ľudí, ktorí boli v predsedníctvach komunistickej strany. Možno v tomto to bola nedotiahnutá vec.

Ako vyzeral generálny štrajk v Rožňave?
Námestie bolo zaplnené. Prišlo veľa ľudí aj z okolia Rožňavy. Dokonca prišli aj miestni papaláši, ktorí boli zvedaví, čo bude nasledovať ďalej.  

Očakávali ste, že ľudia takto budú reagovať?
V takej miere som to neočakával. Myslel som si, že tam budú menšie skupiny ľudí, ale že to bude také masívne, to som nečakal. Očakávania ľudí v Novembri ´89 boli rôzne. Prvé dva-tri týždne boli zlomové, pohybovali sa tu autá s ľudovými milíciami a nebolo vôbec jasné, či vtedajšia moc nepoužije silu.

Doma mám v asi šiestich vreciach písomnosti z tohto obdobia - listy, sťažností a výpovede ľudí. Všetko to ich utrpenie a zlo, ktoré prežívali do roku 1989. Keby som to raz spracoval, o Rožňave by vznikol rentgenový snímok. Prvé týždne a mesiace za nami chodilo množstvo ľudí so všetkými svojimi trápeniami. Bolo to kvantum bolesti, o ktorej sme počúvali. Nemali sme však reálnu moc, ako im pomôcť a napraviť krivdy. Ľudia ju zo seba potrebovali dostať.

Ktorí ľudia z bývalého VPN pri vás ostali dodnes?
Dodnes sme v blízkej komunikácii s Editou Kušnierovou, tunajšou kunsthistoričkou a aktuálne aj s Ivanom Kuhnom. Žiaľ, Gabi Tököly je už nebohý. S tými ďalšími to už také intenzívne nie je, ale napriek tomu sa občas stretávame. Boli tam ľudia ako Ivan Dianiška, či pani doktorka Tomková, detská lekárka, ktorá vystupovala aj na mítingoch, čo malo veľký vplyv. Bol tam aj Karol Kováč, vtedy čerstvý študent. Medzi tých radikálnejších patril Šaňo Koper, tiež už nebohý, ktorý bol známy z prvého vystúpenia počas generálneho štrajku aj tým, že okresnému tajomníkovi daroval televízor. Vedel, ako ísť na vec, keď bolo treba radikálnejšie zatlačiť. Boli tam však mnohí ďalší, právnici i učitelia, celé to obdobie to bola jedna intenzívna tímová práca. Myslím si však, že na to, že sa to v Rožňave udialo, že tu bol nejaký koordinačný výbor a že ľudia neraz prišli, že sme tu mali Dušana Jamricha a mnohých ďalších, to bolo dobre zvládnuté.

Cesta k slobode v Rožňave


Vy ste sa však stretli aj s takými ľuďmi ako bol Martin M. Šimečka, Fedor Gál, František Mikloško...
V období po roku 1989 som mal šťastie byť pritom a zažiť vysokú politiku, zažil som tzv. ministerské kluby, či rôzne programové skupiny. Bol som v blízkom prostredí, v ktorom účinkoval Jozef Kučerák a vtedy aj Vladimír Mečiar. Na jar v roku 1992 zasa prišiel na poslednú návštevu Slovenka ako federálny prezident Václav Havel, dnešná premiérka Iveta Radičová bola hovorkyňou VPN a boli tam mnohí ďalší ako Ernest Valko, Ladislav Snopko, Peter Zajac či Fero Mikloško a samozrejme Jano Budaj. Malo to svoju zvláštnu atmosféru. Každý tam vyčnieval vlastnou dobrou dušou a bolo cítiť to príjemné a pozitívne nasadenie ľudí.
Bola to obrovská skúsenosť. Na jednom z prvých stretnutí krátko po novembri sme sa v Mozartovom dome (sídlo VPN) v Bratislave stretli asi dvanásti. Bol tam Šimečka, profesor Miroslav Kusý a ďalší, s ktorými sme ako predsedu VPN zvolili  Jána Budaja. Keď sa dnes dívam na politiku, či už domácu alebo zahraničnú, už to nevnímam len cez sklo obrazovky. Tým, že som dosť vecí videl a vnímal na celoštátnej úrovni, sa na to všetko dívam inak.

O to viac na vás musela v súvislosti s Novembrom ´89 doľahnúť vražda Ernesta Valka...
Stále nad tým tak premýšľam. Mne to príde také, že zasiahli človeka, ktorý patril k užšiemu kruhu Novembra ´89. Je to môj prvý podvedomý pocit a pre tých, čo sme sa pohybovali  v tom okolí, je to asi oprávnený pocit. Dúfam, že sa vyšetrí a objasní, čo sa vlastne stalo. Trochu mi je ľúto, keď sa na neho po jeho smrti vyťahujú pochybnosti a špekulácie bez nejakých relevantných argumentov a poznania celého pozadia. V každom prípade, skôr či neskôr bude jasnejšie, prečo sa to takto stalo.

S Ernestom Valkom sme neboli v až tak blízkom vzťahu. Spolu s Bohumilom Pečinkom sme s ním robili rozhovor pre týždenník Reflex. Bolo to v lete v roku 1992, pol roka pred rozpadom federácie a ako bol vymenovaný do svojej funkcie. Vnímam to tak, že zomrel človek z Novembra ´89.

Niektorí sa mu však napriek tomu odvrátili chrbtom.
Neviem to posúdiť, ktorí sú tí, čo sa mu odvrátili, ale žiaľ je to prirodzené. Na Slovensku je to tak. Malo by sa to vyšetriť čo najskôr, pretože on sa už brániť nemôže. Zaujímavé je, že keď je človek úspešný a to je jedno, či vyčnieva v nejakej malej veci, v tom momente si vytvára nepriateľov. Nie preto, že robí niečo zlé, ale preto, že mu tá hlava vystrkuje z davu. To občas spoznávam aj sám.

Vráťme sa späť k Rožňavčanom a dianiu v meste. Blížia sa voľby. Dovolíte si predpovedať, čo prinesú?
Ľudia už všetkými tými voľbami dozreli a očakávajú zmeny. Myslím, že dôjde k zmenám aj v zastupiteľstve. Budú aj takí, ktorí poslancami nikdy neboli. Pokiaľ ide i post primátora, máme štvoricu vyrovnaných kandidátov. To napätie cítiť. Bude len na ľuďoch, či budú voliť
takých, ktorí sú slávni alebo budú z obáv voliť menšie zlo. Pred štyrmi rokmi to také intenzívne nebolo. Myslím si však, že mesto aj vďaka projektu Transparentné mesto bude otvorenejšie a tak to bude aj so správou vecí verejných. Mesto bude viac sledované očami verejnosti. Vidieť to aj na komunálnych politikoch. Nový mestský parlament bude o poznanie dôležitejší.

Čo by ste Rožňavčanom dopriali? Čo si podľa vás konečne zaslúžia?
Nech si každý nesie zodpovednosť za svoj život. Neviem si predstaviť lepší zmysel, ako konať dobro pre iných. Voľby sú zrkadlom komunity, ktorá si volí istú reprezentáciu. Bude to vôľa rožňavskej verejnosti. Zo socializmu tu máme taký pozostatok, kvôli ktorému ľudia stále očakávajú, že sa niečo musí udiať a že nám niekto musí pomôcť. Čo si sami nevybavíme, to nebude. Je to aj o tom, nakoľko sa budeme angažovať. Tak je to aj s cestovným ruchom, do ktorého sa naliali obrovské peniaze. Ale myslím si, že v službách je to aj o tom, aký prístup voči nám majú druhí. Ak budete mrzutí a neohrabaní, môžete mať aj tri hotely Kempinski, aj tak sem nikto nepríde. Všade sú krásne miesta. Máme tu čistotu, kradne sa tu? Sú určité veci, ktoré tu nefungujú. Nie je to len o tom, že do niečoho nalejete milión. Je to aj o kultúre ľudí.

Po nežnej revolúcii sa to všetko vrhlo do materiálneho sveta. Každý sa sústredil na to, ako prežiť. To materiálne ostalo v ľuďoch a vtláčajú to aj do hláv svojich detí.
Na kultúru neostal žiadny čas. Koľkí dnes čítajú knihy? Máme tu akési vzduchoprázdno. Na prvom mieste sú žalúdky, ale na naše duše sme zabudli. Dušu človeka však nezmeníte matériou. Toto vidím ako najväčšiu absenciu a zákernosť. Načo sú vám vedomosti, ak v sebe nemáte inteligenciu kultúry? V takom prípade vám budú nanič.
  
KTO JE BELO HEFLER?

Belo Hefler sa narodil 5.12. 1962 v Rožňave. Má za sebou skrátené štúdium americkej politológie na Masarykovej univerzite v Brne. Takisto študoval politológiu na dánskej Aarhus University a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po Novembri ´89 pôsobil ako predseda VPN v Rožňave a aj ako člen Slovenskej rady VPN. Dopisoval pre týždenník Reflex, pôsobil ako redaktor v týždenníku Domino efekt a tiež ako zástupca šéfredaktora Týždenníka Fakty. Dlhé roky pracoval v spoločnosti Petitpress, ktorá dnes vydáva denník SME. V súčasnosti je riaditeľom vydavateľskej spoločnosti Belo Hefler Production a zakladateľom portálu Inforožňava.

nedeľa, 14. novembra 2010

Libanon očami blogerky: Občianska vojna bola surová

Nemám príliš v láske preplnené bary. Vyhovuje mi viac tichý ambient a pokojné zmysluplné rozhovory. V našich končinách takých nebýva až tak veľa, ale v libanonskej štvrti Gemaizee sme natrafili práve na takéto harmonické miesto. A musím povedať, že mi často chýba..  

 
                               Pohľad z nášho okna v Gemaizee. FOTO: Michal Mironov
V Bejrúte mám svoj bar
Ambientná hudba, barman a s ním len my dvaja. Predstavte si minibar, ktorý je namiesto ľudí plný kníh od výmyslu sveta. Úžasné! Michal, vychutnávajúc si arak (libanonský alkoholický nápoj z anízu) sa hneď vrhol na knihu od známeho libanonského profesora histórie a novinára Samira Kassira. Pred piatimi rokmi prišiel pri výbuchu auta o život. Nebola to náhoda. Samir Kassir svoje povolanie vykonával veľmi profesionálne a poctivo, čo sa mnohým jeho neprajníkom nepáčilo.

Samir Kassir prišiel o život podobne ako expremiér Libanonu Rafik Haríri. Osudným sa mu stalo auto plné náloží. FOTO: www.najjar.org   
Prvé stretnutie s Mayou
Ja som sa rozhodla pre domáce ekopivo, ale spomedzi všetkých tých arabských a francúzskych kníh sa mi vyberalo len ťažko. A tak som sa zoznámila s mladou libanonskou blogerkou Mayou Zankoul a s jej veselou knihou plnou vtipných komentárov a ilustrácií. Keďže sme boli v Libanone už šiesty deň, vedela som presne, na čo naráža. Mladej Libanončanke nechýba zmysel pre humor, zdravá irónia ani chuť kritizovať veci, ktoré v krajine nefungujú alebo sú až príliš prehnané. A tak sa napríklad dočítate, že rozbité cesty v Libanone sa opravujú podobne ako u nás pred voľbami, že každá tretia Libanončanka má plastiku a že zápchy nie sú ničím výnimočným ani na Blízkom Východe. Takisto zistíte, že Libanon je jedna z najpomalších krajín vo svete, čo sa týka internetu, nehovoriac o výpadkoch elektrickej energie v krajine.

Mladá blogerka, ktorá má len 25 rokov, je známa nielen v Libanone, ale aj na celom Blízkom východe. Živí sa ako grafická dizajnérka a veci sa snaží pomenovať tak ako sú. Hnevá ju, že si kedykoľvek nemôže zapnúť počítač, keďže elektrika stále nie je v krajine samozrejmosťou. A musí rátať aj s tým, že po opustení baru neskoro v noci skončí so zlomenou nohou. Len sa vyskúšajte prejsť po nočnej neosvetlenej ulici. Libanon je prekrásny a bohatý Bejrút sa s našou Bratislavou nedá ani len porovnať, ale napriek tomu tam ešte niektoré veci nie sú samozrejmosťou.
                          Maya Zankoul má 25 rokov a pracuje ako grafická dizajnérka.   
Pretože si Mayini priatelia jej blogy zamilovali, rozhodli sa jej k narodeninám darovať knižku pozostávajúcu z Mayiných ilustrácií a komentátov. Fanúšikovia na seba dlho nenechali čakať a vyžiadali si ďalšie vydania. Viac o Mayi, politickej situácii a zaujímavostiach v Libanone si prečítate v rozhovore s blogerkou.
                  Mešita, ktorú dal v Bejrúte postaviť bývalý premiér Rafik Harírí.
                       Neskôr ho zavraždili pri atentáte. FOTO: Michal Mironov
 
Ako dieťa si vyrastala v Saudskej Arábii, kedy si sa presťahovala do Libanonu?
Vyrastala som v meste Jeddah v Saudskej Arábii, až kým som nemala 18. Potom, čo som skončila školu, som sa pred piatimi rokmi presťahovala do Libanonu. Zo sťahovania som bola veľmi nervózna, pretože v tom čase spáchali atentát na premiéra Rafika Harírího. Situácia v krajine sa tak na ďalšie tri roky zhoršila a ja som bola zvedavá, či ostanem v Libanone alebo nie. Dnes som šťastná, že som tu ostala.

Dá sa porovnať život v Saudskej Arábii a v Libanone?
Obe krajiny sú veľmi odlišné. Vedela som, že všetko v Saudskej Arábii je dočasné a preto som ju nikdy nevnímala ako svoju krajinu. Saudská Arábia má zastaralú a výstrednú vládu, ktorá nedáva priestor ženským právam. Život v Libanone dáva ženám oveľa viac slobody, hoci aj tu nás ešte čaká veľa práce. Ale v Libanone sa cítim ako doma. Patrím sem a chcela by som sa podieľať na zveľaďovaní krajiny.
Na tebe je zaujímavé najmä to, že si blogerka z Blízkeho východu. Kedy si začala blogovať?
Blogovať som začala pred štyrmi rokmi. Prvý blog som si založila s dvomi kamarátmi. Písali sme o dizajne, zdieľali spolu naše grafické práce. Blogovať som začala vďaka mnohým zahraničným dizajnérom, ktorí ma ovplyvnili v práci. Mali svoje blogy a nás to inšpirovalo. Neskôr som však začala cítiť, že potrebujem svoj priestor, kde by som mohla písať o vlastnom živote a veciach, ktoré ma trápia. A tak sa vo februári 2009 narodil môj blog Amalgam.

        Aj tu sa deti tešia čomukoľvek. Napríklad aj obyčajnému jablku. FOTO: Petra Nagyová
 
Mne sa napriek tomu zdá blogovania na Blízkom východe stále trochu nezvyčajné.
V minulých rokoch to bolo skutočne nebolo zvykom, hoci dnes je to už úplne inak a blogová scéna je v Libanone oveľa viac aktívnejšia. Som šťastná, že mám na blogu svojich čitateľov. Často sú to Libanončania a ľudia spätí s Libanonom, ktorí žijú v Arabskom svete, Rusku, Nórsku, v Kanade alebo v Španielsku.

Vo svojich blogoch často kritizuješ veci, ktoré v tvojej krajine nefungujú. Je to bezpečné?

Sme šťastní, že Libanon je jedna z mála arabských krajín, kde existuje sloboda slova. Cítim sa slobodná vo všetkom, čo chcem povedať a teší ma najmä to, že internet nie je pod dozorom. Pre niektorých ľudí, ktorí milujú Libanon, môže byť pohoršujúce, že ukazujem druhým „zlý obraz“ o krajine, ale ostatní moje blogové príbehy a kresby prijímajú.

Aké sú podľa teba najväčšie problémy v Libanone?
Nefunguje tu veľmi veľa vecí. (smiech) Výpadky elektriky sú každodennou realitou. Niektoré oblasti majú elektriku len tri hodiny do dňa. To je neakceptovateľné. Vláda je skorumpovaná na to, aby napríklad mohla tento problém riešiť prostredníctvom alternatívnych zdrojov energie. Často chcem pracovať v noci a elektrina nefunguje. Niekedy sme bez elektriky tak dlho, že nám nevydrží ani generátor, ktorý máme namiesto nej. To znamená, že nemôžem pracovať, keď mám vybitú baterku na notebooku a musím čakať do ďalšieho dňa.
                       Skúste sa prejsť po niektorých bejrútskych uličkách prejsť takto.
                 Niektoré domy sú stále zničené po občianskej vojne. FOTO: Michal Mironov


Nič príjemné. A čo iné veci, napríklad internet?
Verejná doprava je neorganizovaná. Naše cesty sú dopravnou džungľou. Internet je zasa veľmi pomalý a v niektorých oblastiach nedostupný. Telefóny i domy sú veľmi drahé. Korupcia je takmer všade. Je to ako jedna veľká džungľa.

Čo naopak na Libanone miluješ?
Milujem pohostinnosť Libanončanov, ich schopnosť vcítiť sa do druhých. Milujem naše jedlo, počasie, prírodu, históriu a bohaté dedičstvo. Mám rada predmestia Bejrútu a oblasti okolo mesta, pretože centrum sa premenilo na akýsi gýč a nepatrím tam. Je skôr cieľom pre bohatých klientov z krajín zálivu, ktorí sem chodia utrácať peniaze.

Priznám sa, že milujem viac Libanon ako Bejrút sám o sebe. Bejrút nie je mojím najobľúbenejším mestom v Libanone. Mám rada juh, odtiaľ vlastne aj pochádzam. Južná časť Libanonu je bohatá na kultúru a prírodné krásy. Žiaľ, juh zničili naši „južní susedia.“ Milujem aj sever Libanonu, údolie Qadisha, mestá Ehden i Tripolis, ale aj cédrové lesy a údolie Bekaa, ktoré je neuveriteľne krásne.

 Údolie Qadisha, ktoré je zapísané aj v svetovom dedičstve Unesco. FOTO: Michal Mironov

Majú Libanončania radosť z toho, že turisti sa pomaly vracajú do krajiny?
V krajine sú dva druhy turizmu. Jednu skupinu tvoria turisti z krajín zálivu, pretože Libanon je slobodný a môžu tu vidieť odhalené ženy. Títo ľudia prichádzajú najmä kvôli nočnému životu. Prichádzajú na autách, zamoria krajinu a prinesú vlastný životný štýl. Nemám ich príliš rada. A potom je to druhá skupina, ktorú podporujem. Sú to ľudia, ktorí prichádzajú kvôli kultúre, histórii a chcú vidieť, ako sa skutočne žije v Libanone. Práve teraz však naša skorumpovaná vláda podporuje prvú skupinu a vedie krajinu k tomu, aby hostila práve tento typ turistov.

Ako hodnotíš v súčasnosti bezpečnostnú situáciu v Libanone?
Situácia nie je nikdy stabilná. Každý deň ľudia hovoria o možnosti ďalšieho konfliktu. Predpovedajú a očakávajú dátumy, kedy by sa mohli nepokoje začať. Posledné roky bola situácia „relatívne“ pokojná, ale teraz je to napäté. Dúfam však, že sa nič nestane. Ľudia sa to však ani nepokúšajú zastaviť. Mnohí sú dokonca radi, keď ku konfliktu dochádza, pretože môžu byť viac skorumpovaní. Ľudia si na to zvykli. Bezpečnosť ich už veľmi netrápi.

Aký bol v Libanone život počas vojny? Mnohí o nej neradi rozprávajú.
Nezažila som občiansku vojnu, ale moji rodičia áno. Bola nechutná a surová. Aj preto sa niekedy čudujem, ako môžu byť Libanončania ešte tak kamarátski a šťastní. Zažila som však mesačný konflikt, ktorý vypukol pred štyrmi rokmi a odvtedy som v šoku. Bola som veľmi znepokojená, hoci moji rodičia hovoria, že občianska vojna bola oveľa tvrdšia.

Libanon je unikát na Blízkom východe aj v tom, že v krajine máte 16 náboženstiev. Zaujímajú sa mladí ľudia o náboženstvo?

Pravda, Libanon má len 4 milióny obyvateľov a pritom tu existuje až 16 náboženských siekt. A možno aj viac. Bejrút je viac otvorenejší ako ostatné vidiecke oblasti. Mladí ľudia sú v tomto rozdielni. Niektorí sú otvorení a smerujú skôr k svetským veciam. Druhí sú stále konzervatívni a nábožní. Nájdete tu čokoľvek. 

Je to pravda, u nás pociťujeme veľa tlaku na ženy, aby sa vydali v skorom veku. Najmä zo strany konzervatívnych a ultrakonzervatívnych rodín. Myslím si však, že byť nezávislá je pre ženu výzva. Len veľmi málo žien a mužov bývajú sami. Vnímajú to ako hanbu. Obvykle ľudia opúšťajú domy svojich rodičov len vtedy, keď sa vydávajú alebo ženia. Ale napríklad také bozkávanie sa na ulici je v Libanone slobodné. Oficiálne to síce nie je dovolené, ale my všetci to robíme. (smiech) A nočný život? Ten je tiež poriadne horúci.

pondelok, 13. septembra 2010

Prežila hrôzy koncentráku, zakaždým ma však dokáže rozosmiať

Sedela na stoličke. Keď sa z nej postavila, stála predo mnou drobná zhrbená žena. Pozerala sa na mňa cez svoje veľké okuliare a detsky sa usmievala. Nikdy som nevedela, že žena, ktorá si na vlastnej koži prežila hrôzy koncentračného tábora, môže vyžarovať takú silu.
                                                           FOTO: Vladimír Šimíček                                                              
Obyčajná rodina                  
Asi pred rokom mi zavolal známy, či by som sa neprišla pozrieť na besedu k výročiu holokaustu na jednu zo skalických stredných škôl, kde učí dejepis. Vraj tam bude Helena Weinwurmová (85), ktorá sa bude so študentmi rozprávať o holokauste. V ten deň pršalo a ja som mala naplánovaných ešte niekoľko pracovných stretnutí. Heleninu besedu som nestihla. Napriek tomu však na mňa počkala. „Čo vám poviem? Veď som dnes už o všetkom rozprávala,“ povedala. Napokon sa posadila a vyzvala ma: „Tak sa pýtajte.“ A začala od začiatku rozprávať svoj príbeh, ako to už urobila tisíckrát v živote.

Tri sestry a šesť bratov, z toho jeden nevlastný. Asi takto kedysi vyzerala Helenina rodina. S rodičmi žili v skromných podmienkach v Bučanoch neďaleko Trnavy. Mala ešte len sedemnásť a život pred sebou. Vďaka katolíckemu organistovi, ktorý bol veliteľom Hlinkovej gardy, Heleninu rodinu vysťahovali z domu. Keďže už aj tak chudobnú rodinu presťahovali do polorozpadnutého domu, kde mala žiť v nedôstojných podmienkach, jej bratia našli dom v Trnave na Paulínskej ulici. Kde presne stál, neviem. Helena sa po návrate z koncentračného tábora do Trnavy nikdy nevrátila.

Cesta bez cieľa
Písal sa rok 1942, keď sa spolu so sestrou ocitla v jednom z prvých transportov. „Do Osvienčimu som išla ako dieťa, čo som vedela o živote?“ zamyslela sa. Gardisti ju spolu so sestrou vzali do bratislavskej Patrónky. „Potom nás naložili do dobytčích vagónov s malými okienkami, kde bolo vedro na potrebu a vedro vody. To bolo všetko. Dva dni a dve noci sme cestovali v dobytčích vagónoch. Už sme boli v Žiline a vôbec sme nevedeli, kam ideme,“ rozprávala mi Helena.

Zachránil ju tvrdý život 
 Spočiatku si mysleli, že ich berú na prácu. Aj pracovali...Každé ráno vychádzali z murovaných blokov, aby si vlastnými rukami budovali popravisko - koncentračný tábor Aushwitz - Birkenau.
„Mladý sedemnásťročný človek príde do Osvienčimu, sedí na matraci vypchatým slamou a díva sa na sovietskych vojakov. Boli sme celé blchami obsypané. Viete si to predstaviť? Viete si predstaviť prvé momenty mladého človeka, ktorý tam takto príde?“ Ostrihali ju dohola, zbavili ochlpenia na prirodzení a na ruku jej vytetovali číslo 2 146. Keď za ňou prídem na návštevu a rozprávam sa s ňou, zrak mi neraz uletí na to osudové číslo. Má ho tam dodnes.

Neuveriteľné? Smutné? Mal človek vôbec energiu uvažovať pritom, ako na banských vozíkoch nosil drevo poľským civilistom, ktorí pre väzňov budovali tábor smrti? „V apríli ešte padal sneh. Mali sme zlého esesmana a my sme museli kráčať bosé v snehu s topánkami na ramene.“

Osudová žena
„Verím v osud. Niekoľkokrát som sa ocitla na pokraji smrti. Keď poviem, koľko selekcií som prežila a aká som bola chorá. Prekonala som škvrnitý týfus, sestra ma v náručí niesla na spočítanie na apelplatz, aby som tam nechýbala. Inak by som musela ísť na revír, kde mi hrozilo, že by som sa dostala do plynu. Takto som to vo vysokých horúčkach pri troške čaju a bez jedla prekonala.“ V takomto stave riskovala tri týždne. Tým sa to však neskončilo.

Raz ju so sestrou odpočítali. Obe už čakali spolu s ostatnými na transport do plynu. „Zrazu však prišiel rozkaz, že nákladné autá potrebujú na vojenský účel. Transport odložili a my sme svoju práceschopnosť preukázali tým, že sme preskočili jarok a život bežal ďalej.“ Selekcií však prežila viac.
Svojimi selekciami bol známy aj neslávny lekár Josef Mengele. Bol to najvyšší doktor hlavného tábora v Birkenau, ktorého Helena stretla niekoľkokrát. „Bol to neskutočný fešák, ale...,“ neskrýva Helena dojatie.

Mengele v Osvienčime veľmi rád experimentoval. Vyznačoval sa uhladenou eleganciou, na rukách nosil biele rukavice a zakaždým mal v ruke paličku. Spočiatku triedil ľudí na schopných a neschopných. Neskôr sa stal vrchným lekárom a v koncentračnom tábore Birkenau dal vybudovať patologické laboratórium. Okrem toho operoval. Bez narkózy, len tak. Pri testoch používal elektrické šoky, ženy často sterilizoval.

Len nedávno pritom našli v neďalekom dome, ktorý sa nachádzal v stráženej zóne v okolí Auswitzu, viac ako 150 gynekologických a chirurgických nástrojov, ktoré používali nacisti. Podľa hovorcu múzea Bartosza Bartyzela všetko nasvedčuje tomu, že ich používal gynekológ Carl Clauberg, ktorý pôsobil ako lekár a člen SS. Počas vojny často experimentoval s masovou sterilizáciou žien, v dôsledku čoho stovky z nich zomreli.

Ako zlý sen
„Koľkokrát mrzlo a ja som musela ísť zmoknutá. Mala som na sebe zamrznuté oblečenie. Je až neuveriteľné, čo človek dokáže prežiť. Keby mi niekto povedal, že neverí, čo rozprávam, tak sa mu ani nedivím,“ skonštatovala Helena, nad ktorou sa osud predsa len zľutoval. Neskôr pracovala ešte s jedným dievčaťom v miestnosti, kde bol veľký kotol.

„Zohrievali sme v ňom vodu na sprchovanie. Boli sme zamorené všami a blchami, preto nás odvšivovali. V tej miestnosti sme aj spali a vdychovali výpary koxu, z ktorých som neskôr aj vďaka podvýžive dostala tuberkulózu. Tam som pracovala asi rok, až do odchodu z Osvienčimu.“

Pochod smrti
Z príbehu, ktorý rozpráva, zakaždým mrazí. O to strašnejšie vyznieva pochod smrti. Aj kvôli nemu sa nedočkala sovietskych vojakov, ktorí v roku 1945 Osvienčim oslobodili.

Písal sa 18.január a esesáci im povedali, že kto má silu, nech ide s nimi. „Išli sme, lebo sme si mysleli, že nás vyhodia do vzduchu.“ V tuhej zime kráčala osem dní a nocí. Vyhladovaná a smädná. Mnohí počas pochodu zomreli. Len raz im dovolili prenocovať na jednom poľnohospodárskom statku. Nohy zmrznuté, topánky doslova zamrznuté. Z Poľska ich potom naložili do vlaku, ktorý smeroval do nemeckého Ravensbrücku. Po štrnástich dňoch zasa do koncentráku v Neustadt-Glewe. Helena po oslobodení vážila len 35 kilogramov.

Prišla o rodinu
Vyvraždili jej takmer celú rodinu. Helenini rodičia a šesť bratov zahynuli v Osvienčime potom, čo ich splynovali. Najprv ich odviezli do poľského geta v Opole. „Mladšia sestre chodila s jedným esesmanom do mesta. Raz jej povedal, keď si chceš zachrániť život, dovolím ti to, ale vymysli si, ako sa zachrániš, lebo zajtra celé Opole berú do Osvienčimu a splynujú ich. Boli tam moji rodičia, aj najmladší brat. Sestra preto vošla do jedného kanála. Išla išla, až počula ľudské hlasy. Vtedy vyšla von na jeden majer. Vydávala sa za rumunskú cigánku a ponúkla, že u nich bude pracovať za stravu a ubytovanie. Podarilo sa. Neskôr odišla do Izraela. Takto neuveriteľne sa zachránila. Neubránite sa, aké sú osudy ľudí.“

Nevlastný brat žil v Prahe. Pracoval ako typograf. Za slovenského štátu tlačil protištátne letáky. Najskôr ho zatvorili do Ilavy a potom ho odvliekli do Osvienčimu. Jedna z Heleniných starších sestier pracovala v komore na oblečenie, ktoré rozdávala ľuďom, ktorých doviezli do Osvienčimu. Tam sa dozvedela, že brata privliekli tiež. „Až po oslobodení nám jeden hudobník prišiel povedať, že zomrel tri týždne pred oslobodením.“

Nový život
Keď sa konečne dostala na slobodu, nemala nič. Skončila v Tatrách, kde sa liečila z tuberkulózy. Zapáčilo sa jej a ďalšie tri roky pracovala ako pomocná zdravotná sestra. Neskôr pracovala v bratislavskom starobinci, kde sa starala o nevládnych. Tam sa zoznámila so svojím budúcim manželom. Bol vdovec, ktorý kedysi slúžil v britskej armáde. Síce emigroval do Anglicka, vrátil sa späť. Po šiestich týždňoch sa zosobášili. „Aká to mohla byť láska? Mala som svoj vek a bol čas sa vydať. Mala som dobrého manžela.“

V jej živote sa objavil ešte jeden muž. Helena o ňom však nehovorí veľa. „Už keď sme mali byť svoji, prišiel jeho brat a vypýtal si moje lekárske záznamy. Bola som chorá, mala som tuberkulózu“ vysvetľuje.
Helena napokon pokračovala v šľapajách svojej matky. S manželom vychovala štyroch synov. Dvoch vlastných a dvoch zdedených. Stopy na duši jej však z hrôz koncentráku ostali. Z depresií sa liečila dvadsať rokov a ani dnes, napriek rôznym zdravotným problémom a občasnému dojatiu, nechýba úsmev, odhodlanie a sila.
  • Tento blog vznikol po vyjdení môjho článku v MY Týždenníku pre Záhorie:
http://zahorie.sme.sk/c/5018441/transport-ktory-ju-mal-odviezt-do-plynu-odlozili.html
  • Rok po napísaní tohto blogu som publikovala Helenin príbeh aj video tu:
http://zivot.lesk.cas.sk/clanok/8861/namiesto-oslavy-sedemnastin-ju-cakala-cesta-na-smrt.html