streda 17. novembra 2010

Belo Hefler: Komunisti si aj po novembri žijú nadpomery

Hovorí o sebe, že niekedy dokáže ísť tvrdohlavo za svojím cieľom. Za socializmu počúval rádio Slobodná Európa a čítal samizdatovú literatúru. U straníkov vzbudil obrovskú nevôľu, keď sa rozhodol vystúpiť zo Socialistického zväzu mládeže a odmietal prispievať na členské do ROH. Po Novembri ´89 sa stal predsedom VPN v Rožňave, ale aj členom Slovenskej rady VPN. Neskôr pôsobil ako dopisovateľ pre český týždenník Reflex a spolupracoval s ďalšími slovenskými médiami. Dnes šéfuje portálu Inforožňava, ktorý sa stal strážnym psom rožňavskej demokracie. BELO HEFLER o tom, aké to bolo pred Novembrom ´89 a čo žijeme dnes.

 Belo Hefler rozprúdil aj vďaka mnohým mladým nadšencom diskusiu o dianí v meste. FOTO: ARCHÍV B.H.

Založili ste portál Inforožňava, ktorý v septembri oslávil tri roky. Aké boli reakcie okolia? Zvykli si na neho Rožňavčania?
Nad tým, že spustíte niečo také v stojatých vodách, človek nemôže rozmýšľať racionálne, pretože by do toho ani nikdy nešiel. Našli sa aj dotknutí a človek si vyrobí veľa nepriateľov, ale časom to prejde. Ľudia si pomaly začali zvykať na diskusiu.

Raz som sa bavil s jedným novinárom na káve. Povedal som mu, že ak sa má niečo zmeniť v tomto meste, tak mediálny priestor, v ktorom sa ľudia prestanú báť, začnú písať, diskutovať, a prinesú iný pohľad na veci. Chcel som otvoriť Pandorinu skrinku, aby sa ľudia postupne oslobodili. Prvé reakcie boli rôzne. Niektorí sa hnevali, iní ma nenávideli, ale to si musí každý zažiť. Spočiatku som bol skľúčený a zarmútený. Pýtal som sa sám seba na čo to vlastne robím, ale treba vydržať aj takýto nápor. Samozrejme aj dnes sú ľudia, ktorí by boli najradšej radi, keby portál neexistoval, ale postupne si získal rešpekt. Vidieť, že informácie z portálu sú bežne citované aj na zastupiteľstve a to ma najviac teší. Nejde ani tak o návštevnosť, pretože to sú len čísla, ale predovšetkým o vážnosť, že sme v regióne vnímaní seriózne. Priestor tu má každý, kto príde a je schopný sa podpísať.

Diskutovať v malom regióne, kde každý pozná každého nemusí byť až také jednoduché. Na čo ste najviac hrdý? Myslíte si, že Rožňavčania postupne vyliezli zo svojich ulít?
Začali sme sa dívať na fungovanie mestského úradu a poslancov. Podarilo sa nám poukázať na odpredaj pozemkov pod autobusovou stanicou, ktorý sa päťkrát pokúšali schváliť poslanci, ale vďaka občianskej iniciatíve a petícii márne.

Je tu väčšia náročnosť rožňavskej verejnosti voči samospráve, ale samozrejme nie je absolútna. Veľa ľudí sa naučilo nebáť, ale sú aj takí, ktorí budú radšej za každého počasia opatrní, len aby nemali problém. Je to tak, ako ste povedali, v malej komunite a navyše, keď ľudia robia v štátnej alebo verejnej správe, nie je jednoduché diskutovať pod svojím menom. Je to zložité, ale na internete sa dá diskutovať aj anonymne a to má tiež svoj význam. Podľa počtu kandidátov do volieb, ale aj celého pohybu v meste cítiť, že to malo nejaký zmysel. Ľudia začali mať väčšie nároky.

Portál nielen informuje o bežnom dianí v regióne, ale stal sa aj strážnym psom mesta a poslancov. Zažili ste za tri roky nejaké vyhrážky alebo upozornenia?
Sú ľudia, ktorých keď mentálne presiahnete, ich reakcia je čisto fyzická. Našťastie sa však zatiaľ nič také nestalo.

V Rožňave ste zažili aj pád režimu, kde ste pôsobili ako predseda VPN. Dokonca ste sa objavili v dokumente Fedora Gála a jeho kolegov o novembri ´89. Napadlo by vám, kam sa spoločnosť bude vyvíjať?
Mal som predstavu a zatiaľ ma neopustila, že až generácia detí dnešných dvadsiatnikov bude prvou generáciou slobodnej krajiny so všetkými plusmi i negatívami. November ´89 má obrovskú odozvu v správaní sa ľudí v mravnom aj v nemravnom pohľade okolo seba. To, že režim, padol, to je len to vonkajšie. Dozvuky však stále doznievajú...

Jednou z najdôležitejších hodnôt, za ktorú sa vtedy bojovalo, bola predovšetkým sloboda  -  sloboda slova, prejavu, zhromažďovania sa. Ako vnímate slobodu dnes?
Ľudia sa aj dnes boja ozvať, aby o niečo neprišli. V tomto mi to veľmi  pripomína husákovskú éru. Pre toho, kto mal vnútorný pocit slobody pred rokom 1989, sa zmenili len vonkajšie pomery. U toho, kto ho nemal, sa pocit slobody časom rozpučí. Je to ako so zvieraťom, ktoré náhle vypustíte z klietky. Spočiatku je zvedavé, obzerá sa, možno sa vráti späť do otvorenej klietky. Je zmätené. A to je vec, ktorú som možno nečakal. Že aj 21 rokov po Novembri ´89 to bude perfektne fungovať a zvlášť v takých malých mestách ako je Rožňava. Ale ani sa niet čomu čudovať.

Ako sa pozeráte na 17. november dnes?
Každý rok chodím k soche Františky, aby som tam zapálil sviečku. Vždy sa tam ocitne skupinka ľudí bez toho, aby to niekto organizoval. Je to pre mňa zvláštny moment. Z hľadiska verejného života tento dátum pre mňa ostane najdôležitejšia udalosť. Možno to vyznie pateticky, ale tí, ktorí pôsobili vo VPN tvorili ohromnú skupinu ľudí. Vždy, keď sa stretneme či už s Fedorom Gálom a s ďalšími, cítime pocit spolupatričnosti. Je to sviatok, ktorý má v sebe akcent niečoho zvláštneho, čo si možno nie všetci uvedomujeme.

Každopádne je fajn pocit, keď si v kútiku duše poviete, že tak teraz sa niečo podarilo. Vtedy sa nielen VPN ako inštitúcii, ale aj ľudom, ktorí sa v mestečkách, dedinách a závodoch zapojili do boja za demokraciu, to podarilo bez násilností, aké boli napríklad na Balkáne či v Rumunsku. A to bolo úžasné. Nebola to žiadna Arabela, kde sme si mysleli, že všetci budeme svätí a dobrí. V žiadnej spoločnosti to tak nie je.    

Ako sa formovala VPN v Rožňave?
Počúval som Slobodnú Európu. V čase pred 17.novembrom som hrával šachy a chodil som na šachové súťaže. Celkom sa nám s partiou darilo. Slobodnú Európu som počúval aj 17.novembra okolo štvrtej poobede. Na šiestu som išiel na turnaj. Prišiel som celý vysmiaty, objednal som si pivo a povedal som všetkým: Režim padol. Všetci sa na mňa pozerali ako na Taliana. Prišiel som domov, opäť som si zapol rádio a zavolal som mamu a brata. Milan Kňažko mal vtedy prejav. Ale všetko sa to odohrávalo len v rádiu, kdesi vo vnútri. Ďalšie dni chodili Rožňavčania bežne do práce a všetko vyzeralo tak, ako keby sa nič nestalo.  Všade bol pokoj. A do toho 27. novembra, kedy bol vyhlásený generálny štrajk, sa tu fakticky ani nič nedialo.
Čo nastalo potom?
V deň generálneho štrajku v neskorých hodinách sa konalo stretnutie vo vtedajšom dome mládeže na Štítnickej ulici. Keď som tam prišiel, bola natrieskaná sála a za vrchom stola sedeli zväzáci. Prišiel som tam, pretože som mal originálne vyhlásenie z VPN. Prečítal som ho a ľudia ich vypískali, čím museli spoza stolov odísť.

Takto to vyzeralo v Rožňave počas Novembra ´89. FOTO: ARCHÍV B.H.

Potom sme sa asi pätnásti presunuli do jedného paneláka, kde sme v práčovni medzi šnúrami zvolili koordinačný výbor a kde aj mňa zvolili za predsedu. A tak to bežalo ďalej. Celé týždne a mesiace plynuli v šialenom tempe. Samé cigarety, kávy, cesta do Košíc, do Bratislavy a späť. Pamätám si aj na prvé okrúhle stoly, kde nás čakali vyľakaní okresní funkcionári. Kráčali sme po schodoch spontánne a veselo vo svetroch. Potom, čo videli, že majú pred sebou ľudí, ktorí ich nejdú strieľať ani vešať, sa nám snažili vyhovieť.
Kým sme však dali dokopy tie ideály, akými bola participácia verejnosti na veciach verejných, demokratické inštitúcie a slobodné voľby, už boli za vodou a vedeli, že sa im nič nestane. A tak prišla aj apatia zo strany ľudí. Stále sa však pýtam, či by bolo pre nás ako národ príjemnejšie riešenie, keby sa tu na uliciach premlelo násilie.

Ukazuje sa však, že sa aspoň voči vedúcim komunistickej strany v každom okrese mala vyvodiť zodpovednosť alebo mali dostať dištanc o účasti  na správe vecí verejných, pretože dnes sú také absurdity, že títo ľudia sú medzi nami, žijú si nadpomery, majú výborné dôchodky a niektorí aj výborné zamestnanie. Tým ľuďom sa nič zlé nestalo. Zabudlo sa na to jadro, mali sa ukázať zoznamy ľudí, ktorí boli v predsedníctvach komunistickej strany. Možno v tomto to bola nedotiahnutá vec.

Ako vyzeral generálny štrajk v Rožňave?
Námestie bolo zaplnené. Prišlo veľa ľudí aj z okolia Rožňavy. Dokonca prišli aj miestni papaláši, ktorí boli zvedaví, čo bude nasledovať ďalej.  

Očakávali ste, že ľudia takto budú reagovať?
V takej miere som to neočakával. Myslel som si, že tam budú menšie skupiny ľudí, ale že to bude také masívne, to som nečakal. Očakávania ľudí v Novembri ´89 boli rôzne. Prvé dva-tri týždne boli zlomové, pohybovali sa tu autá s ľudovými milíciami a nebolo vôbec jasné, či vtedajšia moc nepoužije silu.

Doma mám v asi šiestich vreciach písomnosti z tohto obdobia - listy, sťažností a výpovede ľudí. Všetko to ich utrpenie a zlo, ktoré prežívali do roku 1989. Keby som to raz spracoval, o Rožňave by vznikol rentgenový snímok. Prvé týždne a mesiace za nami chodilo množstvo ľudí so všetkými svojimi trápeniami. Bolo to kvantum bolesti, o ktorej sme počúvali. Nemali sme však reálnu moc, ako im pomôcť a napraviť krivdy. Ľudia ju zo seba potrebovali dostať.

Ktorí ľudia z bývalého VPN pri vás ostali dodnes?
Dodnes sme v blízkej komunikácii s Editou Kušnierovou, tunajšou kunsthistoričkou a aktuálne aj s Ivanom Kuhnom. Žiaľ, Gabi Tököly je už nebohý. S tými ďalšími to už také intenzívne nie je, ale napriek tomu sa občas stretávame. Boli tam ľudia ako Ivan Dianiška, či pani doktorka Tomková, detská lekárka, ktorá vystupovala aj na mítingoch, čo malo veľký vplyv. Bol tam aj Karol Kováč, vtedy čerstvý študent. Medzi tých radikálnejších patril Šaňo Koper, tiež už nebohý, ktorý bol známy z prvého vystúpenia počas generálneho štrajku aj tým, že okresnému tajomníkovi daroval televízor. Vedel, ako ísť na vec, keď bolo treba radikálnejšie zatlačiť. Boli tam však mnohí ďalší, právnici i učitelia, celé to obdobie to bola jedna intenzívna tímová práca. Myslím si však, že na to, že sa to v Rožňave udialo, že tu bol nejaký koordinačný výbor a že ľudia neraz prišli, že sme tu mali Dušana Jamricha a mnohých ďalších, to bolo dobre zvládnuté.

Cesta k slobode v Rožňave


Vy ste sa však stretli aj s takými ľuďmi ako bol Martin M. Šimečka, Fedor Gál, František Mikloško...
V období po roku 1989 som mal šťastie byť pritom a zažiť vysokú politiku, zažil som tzv. ministerské kluby, či rôzne programové skupiny. Bol som v blízkom prostredí, v ktorom účinkoval Jozef Kučerák a vtedy aj Vladimír Mečiar. Na jar v roku 1992 zasa prišiel na poslednú návštevu Slovenka ako federálny prezident Václav Havel, dnešná premiérka Iveta Radičová bola hovorkyňou VPN a boli tam mnohí ďalší ako Ernest Valko, Ladislav Snopko, Peter Zajac či Fero Mikloško a samozrejme Jano Budaj. Malo to svoju zvláštnu atmosféru. Každý tam vyčnieval vlastnou dobrou dušou a bolo cítiť to príjemné a pozitívne nasadenie ľudí.
Bola to obrovská skúsenosť. Na jednom z prvých stretnutí krátko po novembri sme sa v Mozartovom dome (sídlo VPN) v Bratislave stretli asi dvanásti. Bol tam Šimečka, profesor Miroslav Kusý a ďalší, s ktorými sme ako predsedu VPN zvolili  Jána Budaja. Keď sa dnes dívam na politiku, či už domácu alebo zahraničnú, už to nevnímam len cez sklo obrazovky. Tým, že som dosť vecí videl a vnímal na celoštátnej úrovni, sa na to všetko dívam inak.

O to viac na vás musela v súvislosti s Novembrom ´89 doľahnúť vražda Ernesta Valka...
Stále nad tým tak premýšľam. Mne to príde také, že zasiahli človeka, ktorý patril k užšiemu kruhu Novembra ´89. Je to môj prvý podvedomý pocit a pre tých, čo sme sa pohybovali  v tom okolí, je to asi oprávnený pocit. Dúfam, že sa vyšetrí a objasní, čo sa vlastne stalo. Trochu mi je ľúto, keď sa na neho po jeho smrti vyťahujú pochybnosti a špekulácie bez nejakých relevantných argumentov a poznania celého pozadia. V každom prípade, skôr či neskôr bude jasnejšie, prečo sa to takto stalo.

S Ernestom Valkom sme neboli v až tak blízkom vzťahu. Spolu s Bohumilom Pečinkom sme s ním robili rozhovor pre týždenník Reflex. Bolo to v lete v roku 1992, pol roka pred rozpadom federácie a ako bol vymenovaný do svojej funkcie. Vnímam to tak, že zomrel človek z Novembra ´89.

Niektorí sa mu však napriek tomu odvrátili chrbtom.
Neviem to posúdiť, ktorí sú tí, čo sa mu odvrátili, ale žiaľ je to prirodzené. Na Slovensku je to tak. Malo by sa to vyšetriť čo najskôr, pretože on sa už brániť nemôže. Zaujímavé je, že keď je človek úspešný a to je jedno, či vyčnieva v nejakej malej veci, v tom momente si vytvára nepriateľov. Nie preto, že robí niečo zlé, ale preto, že mu tá hlava vystrkuje z davu. To občas spoznávam aj sám.

Vráťme sa späť k Rožňavčanom a dianiu v meste. Blížia sa voľby. Dovolíte si predpovedať, čo prinesú?
Ľudia už všetkými tými voľbami dozreli a očakávajú zmeny. Myslím, že dôjde k zmenám aj v zastupiteľstve. Budú aj takí, ktorí poslancami nikdy neboli. Pokiaľ ide i post primátora, máme štvoricu vyrovnaných kandidátov. To napätie cítiť. Bude len na ľuďoch, či budú voliť
takých, ktorí sú slávni alebo budú z obáv voliť menšie zlo. Pred štyrmi rokmi to také intenzívne nebolo. Myslím si však, že mesto aj vďaka projektu Transparentné mesto bude otvorenejšie a tak to bude aj so správou vecí verejných. Mesto bude viac sledované očami verejnosti. Vidieť to aj na komunálnych politikoch. Nový mestský parlament bude o poznanie dôležitejší.

Čo by ste Rožňavčanom dopriali? Čo si podľa vás konečne zaslúžia?
Nech si každý nesie zodpovednosť za svoj život. Neviem si predstaviť lepší zmysel, ako konať dobro pre iných. Voľby sú zrkadlom komunity, ktorá si volí istú reprezentáciu. Bude to vôľa rožňavskej verejnosti. Zo socializmu tu máme taký pozostatok, kvôli ktorému ľudia stále očakávajú, že sa niečo musí udiať a že nám niekto musí pomôcť. Čo si sami nevybavíme, to nebude. Je to aj o tom, nakoľko sa budeme angažovať. Tak je to aj s cestovným ruchom, do ktorého sa naliali obrovské peniaze. Ale myslím si, že v službách je to aj o tom, aký prístup voči nám majú druhí. Ak budete mrzutí a neohrabaní, môžete mať aj tri hotely Kempinski, aj tak sem nikto nepríde. Všade sú krásne miesta. Máme tu čistotu, kradne sa tu? Sú určité veci, ktoré tu nefungujú. Nie je to len o tom, že do niečoho nalejete milión. Je to aj o kultúre ľudí.

Po nežnej revolúcii sa to všetko vrhlo do materiálneho sveta. Každý sa sústredil na to, ako prežiť. To materiálne ostalo v ľuďoch a vtláčajú to aj do hláv svojich detí.
Na kultúru neostal žiadny čas. Koľkí dnes čítajú knihy? Máme tu akési vzduchoprázdno. Na prvom mieste sú žalúdky, ale na naše duše sme zabudli. Dušu človeka však nezmeníte matériou. Toto vidím ako najväčšiu absenciu a zákernosť. Načo sú vám vedomosti, ak v sebe nemáte inteligenciu kultúry? V takom prípade vám budú nanič.
  
KTO JE BELO HEFLER?

Belo Hefler sa narodil 5.12. 1962 v Rožňave. Má za sebou skrátené štúdium americkej politológie na Masarykovej univerzite v Brne. Takisto študoval politológiu na dánskej Aarhus University a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po Novembri ´89 pôsobil ako predseda VPN v Rožňave a aj ako člen Slovenskej rady VPN. Dopisoval pre týždenník Reflex, pôsobil ako redaktor v týždenníku Domino efekt a tiež ako zástupca šéfredaktora Týždenníka Fakty. Dlhé roky pracoval v spoločnosti Petitpress, ktorá dnes vydáva denník SME. V súčasnosti je riaditeľom vydavateľskej spoločnosti Belo Hefler Production a zakladateľom portálu Inforožňava.

11 komentárov:

  1. Dobrý deň,
    nedá mi, aby som nezareagoval na tento rozhovor s " novembrovým odbojárom ". Často sa veci javia inak ako v skutočnosti sú, nevyčítam Vám to, len konštatujem a preto Vám píšem.
    Ste z brandže, tak sa skúste pozrieť na prácu tohto človeka, ktorého ja považujem za obyčajného mediálneho zlodeja, trošku profesionálne.
    Urobte si analýzu jeho stránky a použitých materiálov a ich zdrojov a rýchlo zistíte, že stojí na cudzej práci. Ak budete sledovať dlhšie obdobie, vyjde Vám, že tak dve tretiny i viac z obsahu Inforožňavy je jednoduchá zlodejina, teda že stránka stojí na materiáloch z iných médií, od iných autorov. Hovoria o tom fakty, spočítajte si koľko tvoria odkazy na články v iných médiách, najmä na Korzár( vrátane mojich materiálov) a koľko zo stránky je vlastný obsah, ktorý vytvorila redakcia IF. Tiež zistíte, že sú tieto prebraté články často medzi najviac diskutovanými. Ľahko sa takto hrá potom na " strážneho psa rožňavskej demokracie." Tento štýl práce žiaľ používal Hefler už v časoch, keď vydával tlačovinu Gemerinfo, kde pozbieral to, čo sa opublikovalo inde a naplnil tým svoj týždenník, pričom materiály ozdrojoval ako "int", čo malo znamenať internet alias celá zemeguľa. Doporučoval by som Vám si tieto skvosty pozrieť. Žiaľ takúto partizánčinu umožňuje legislatíva a diery v nej vo vzťahu k novým médiám, ako je internet.
    Napríklad Korzár viac krát cez právnikov Heflera upozorňoval, že si to nepraje a bude ho žalovať, no zatiaľ sa s tým nepohlo. Ja osobne som mu tiež neikoľkokrát tlmočil, že si neprajem, aby preberal moje materiály, ale zbytočne. Najväčšie nehoráznosti sú, ak preberie časť článku aj s cudzou fotografiou bez toho, aby v nej uviedol zdroj a pokračovanie materiálu nechá na odkliknutie. Takýchto praktík sa dopúšťa i vo vzťahu k agentúrnym zdrojom. Dôkazom jeho zlodejiny je i Váš rozhovor s ním a fotka Havla. Je to z návštevy Rožňavy, nie Bratislavy a jej autorom som ja. Neviem, ako sa k nej dostal, ale vie dobre, že je moja.
    Skúste porozmýšlať! Aby ste si nemysleli, že mu závidím, alebo som zaujatý, tak sa môžte na názor spýtať Stely Krausovej z Korzára.
    Možno by Šipoš a TI našli grant na štúdiu o takýchto praktikách, v ktorých je Hefler skutočným preborníkom a zaručene by to bolo poučné a prínosné čítanie pre profesionalitu slovenskej žurnalistiky.
    Ak by ste chceli, môžme sa o tom bližšie porozprávať. Lebo toto, čo dlhodobo stvára, pričom sa prezentuje ako mediálny pápež, je fakt vrchol a s prepáčením ma to " serie." Momentálne som, v RV, budúci týždeň v BA
    0908979364

    S pozdravom Buzinkay

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ty hajzel Ty sa vysporiadaj s tvojou ŠTB munulosťou!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

      Odstrániť
  2. Som rada, že ste načali túto diskusiu. A v tom prípade by bolo fajn sa zaoberať aj týmto linkom: http://spw.blog.sme.sk/c/169609/HN-ustedrili-Ficovi-ranu-pod-pas.html

    Pekný deň.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Kľudne o tom môžme hovoriť, nie som svätý
    urobil som chybu, priznal ju, ale nie je to moja pracovná metóda ako u Heflera.
    Skúste to rozlíšiť.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Pre AB: Ďakujem za názor a úprimnosť, aj za to milé oslovenie, nepochybne si potešil aj niektorých ďalších tiežpraznivcov. Celkom isto ako každý aj my, resp. aj ja sám robím chyby, ale nie také ako si to sám interpretuješ. Určite však existencia a pôsobenie portálu nestojí na monitoringu médií, ale myslieť si to samozrejme môžeš pokojne ďalej. Všimol si si, čo z Tvojich slov srší najviac? Prajem pokoj na duši!
    Belo Hefler

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Myslím si, že nech články pochádzajú z rôznych zdrojov, hlavnou zásluhou je to, že Inforožňava vôbec vznikla...

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Dobrý deň prajem aj ja,

    pokúsim sa krátko zreagovať na slová Buzinkaya - posledné dni, vrátane včerajška (20. 11.), som mal perné v práci, preto to nešlo skôr.

    Ako som už uviedol v krátkej reakcii vyššie, každý robí chyby a ja nie som výnimkou, podsúvať však dramaticky v akýchsi náznakoch odhalenie lúpeže storočia je prehnaný a dosť pochybný mravný destilát. Veci sú naozaj často inak, ako sa komusi javia, tak poďme na to.

    Zmysel linkovaných článkov na portáli Inforoznava.sk bol jediný: upozorniť na zaujímavé články v iných médiách. Len nedávno vytvorená rubrika Občan.sk ma podobné zameranie v širšom kontexte aktivít občianskej spoločnosti na Slovensku. Rubrika Slovensko a Svet je verejne prístupná služba agentúry SITA, resp. Webnovín, objednať, resp. zriadiť si ju môže ktokoľvek.

    Na titulnej stránke IR je v súčasnom nastavení 16 článkov, presne 1 je v rubrike Všimli sme si a 1 v rubrike Občan.sk a 3 v rubrike Slovensko a Svet, tzn. iba 2 (slovom dva) sú linkované a ďalšie 3 sú verejne dostupnou službou, všetkých ďalších 11 je “z dieľne IR”, koľko je teda 11 zo 16? Tretina?!

    Pokiaľ ide o noviny Gemerinfo, vydávali sme ich spolu s Jarom Verlíkom. Mám celý ročník doma, budeme radi, ak sa dozvieme takto ex post, ktoréže to fotky boli vraj kradnuté.

    Mimochodom, v tom čase nám distribučka odmietla noviny roznášať, museli sme tak robiť sami autami, pretože Korzár (Gemerský) donútil miestneho distribútora, aby nás odmietol. Až tak zlé noviny to asi teda neboli, ak tak veľmi komusi prekážali na miestnom trhu, že?

    Vo veci nami linkovaných článkov právny zástupca Korzára 1x (slovom jedenkrát) doručil podanie na tunajší Obvodný úrad a ten celú vec zastavil rozhodnutím, ktoré je v písomnej podobe k dispozícii. Napriek tomu rubriky "Všimli sme si" a "Občan.sk" budú fungovať ďalej v inom režime, ak vôbec, a uvidíme, či a komu budú tieto 2 linky denne chýbať, keďže tieto 2 linkované články (Všimli sme si a Občan.sk) zo 16tich mali mať vraj u nás najväčšiu diskusiu, čo samozrejme tiež nie je pravda.

    Tento rozhovor je na Inforoznava.sk len načatý v rubrike „Všimli sme si“ na základe dohody s jeho autorkou, rozsah a rozhodnutie bolo na nej. Fotka s Havlom bola použitá na výstave k 20. výročiu Nežnej v GITe pred rokom, ktorú som spoluorganizoval a kde sme mali aj diskusný večer - účastníkom diskusie, ktorú som uviedol, bol aj Buzinkay. Na fotke bola, pokiaľ si dobre pamätám, pečiatka ČSTK - už neexistúcej tlačovej agentúry, to však neznamená, že má či môže byť zverejnená bez mena jej autora, čo v žiadnom prípade nebol úmysel a za to sa Buzinkayovi ospravedlňujem. Medzitým je už fotka odtiaľto samozrejme odstránená.

    K tým „praktikám“ a „nehoráznostiam“: Do Korzára (Gemerského) Buzinkay dával bez problémov svoje články, ktoré predtým vyšli v HN, pričom v Korzári ich zverejňoval pod značkami a len v trošku inej redakčnej úprave: bolo to so súhlasom oboch vydavateľstiev?



    Odkaz na Krausovú je v prípade Buzinkya naozaj pôvabný, rovnako tak ďalšie jeho hlúpučké narážky na moju osobu, ale ten odkaz na G. Šipoša by mohol začať aj tým, ako to naznačila už vyššie linkom autorka rozhovoru.

    Tak toľko na tému záchrany „profesionality slovenskej žurnalistiky“ by The Buzinkay.

    Na Buzinkaya sa nehnevám, ľudsky mu rozumiem, reagoval zjavne nasrdene, ale emaili aj telefóny fungujú a tu v malej Rožňave sa o seba všetci potkýname takmer každý deň, najmä však sú tu podstatne dôležitejšie problémy, než práve toto.

    Všetkým prajem pokoj na duši,
    Belo Hefler .-)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Hm... Zverejniť tu komentár a potom link na neho rozoslať e-mailom na mailing list Inforožňavy, to je také... malomeštiacke a zúfalé (keď už máte plno rečí o tom, ako sa to má riešiť osobne, prečo do toho zaťahujete každého z IR mailing listu?)

    Prianie pokoja na duši od niekoho tak agresívneho ako ste vy (hodnotím na základe úrovne vašich diskusných príspevkov pod vašimi vlastnými článkami na IR), znie viac než ironicky.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Dobrý deň, žiadny mailing list Inforožňavy nebol použitý a ak už mňa hodnotíte na základe diskusných príspevkov na Inforožňave, k tomu nemám čo dodať. Ak máte na mysli moje vlastné texty, uveďte prosím, ktoré sú podľa Vás agresívne - tento rok som publikoval tuším dve v rubrike BlogFórum. Tu je môj email behe@inforoznava.sk, z toho Vám niečo odomňa čosi prišlo??
    BH.

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Vyjadrenie Gabriela Šipoša, Slovak Press Watch:

    "Ak ste citovali titulok a dve tri vety z clanku, a dali zdroj a linku na cely clanok, tak nevidim problem.

    Ak ste skopirovali cely original clanok, a nepytali suhlas, tak by to nebolo v poriadku.

    To hovorim na zaklade svetovych standardov a etickych noriem, nie nutne na zaklade pravnej analyzy slovenskej legistlativy, ktora moze byt niekde inde, hoci co viem, tak je to podobne."

    Celý článok sme v rubrike "Všimli sme si" samozrejme nikdy neskopírovali, postupovali sme vždy tak, ako je uvedené v prvej vete, aj keď sa občas mohlo prihodiť, že o nejakú tú vetu toho bolo viac.

    Rubriku sme aktuálne pozastavili a rozhodneme, či vôbec bude fungovať ďalej. Je to len jedna zo 16tich.

    Belo Hefler

    OdpovedaťOdstrániť