nedeľa, 14. novembra 2010

Libanon očami blogerky: Občianska vojna bola surová

Nemám príliš v láske preplnené bary. Vyhovuje mi viac tichý ambient a pokojné zmysluplné rozhovory. V našich končinách takých nebýva až tak veľa, ale v libanonskej štvrti Gemaizee sme natrafili práve na takéto harmonické miesto. A musím povedať, že mi často chýba..  

 
                               Pohľad z nášho okna v Gemaizee. FOTO: Michal Mironov
V Bejrúte mám svoj bar
Ambientná hudba, barman a s ním len my dvaja. Predstavte si minibar, ktorý je namiesto ľudí plný kníh od výmyslu sveta. Úžasné! Michal, vychutnávajúc si arak (libanonský alkoholický nápoj z anízu) sa hneď vrhol na knihu od známeho libanonského profesora histórie a novinára Samira Kassira. Pred piatimi rokmi prišiel pri výbuchu auta o život. Nebola to náhoda. Samir Kassir svoje povolanie vykonával veľmi profesionálne a poctivo, čo sa mnohým jeho neprajníkom nepáčilo.

Samir Kassir prišiel o život podobne ako expremiér Libanonu Rafik Haríri. Osudným sa mu stalo auto plné náloží. FOTO: www.najjar.org   
Prvé stretnutie s Mayou
Ja som sa rozhodla pre domáce ekopivo, ale spomedzi všetkých tých arabských a francúzskych kníh sa mi vyberalo len ťažko. A tak som sa zoznámila s mladou libanonskou blogerkou Mayou Zankoul a s jej veselou knihou plnou vtipných komentárov a ilustrácií. Keďže sme boli v Libanone už šiesty deň, vedela som presne, na čo naráža. Mladej Libanončanke nechýba zmysel pre humor, zdravá irónia ani chuť kritizovať veci, ktoré v krajine nefungujú alebo sú až príliš prehnané. A tak sa napríklad dočítate, že rozbité cesty v Libanone sa opravujú podobne ako u nás pred voľbami, že každá tretia Libanončanka má plastiku a že zápchy nie sú ničím výnimočným ani na Blízkom Východe. Takisto zistíte, že Libanon je jedna z najpomalších krajín vo svete, čo sa týka internetu, nehovoriac o výpadkoch elektrickej energie v krajine.

Mladá blogerka, ktorá má len 25 rokov, je známa nielen v Libanone, ale aj na celom Blízkom východe. Živí sa ako grafická dizajnérka a veci sa snaží pomenovať tak ako sú. Hnevá ju, že si kedykoľvek nemôže zapnúť počítač, keďže elektrika stále nie je v krajine samozrejmosťou. A musí rátať aj s tým, že po opustení baru neskoro v noci skončí so zlomenou nohou. Len sa vyskúšajte prejsť po nočnej neosvetlenej ulici. Libanon je prekrásny a bohatý Bejrút sa s našou Bratislavou nedá ani len porovnať, ale napriek tomu tam ešte niektoré veci nie sú samozrejmosťou.
                          Maya Zankoul má 25 rokov a pracuje ako grafická dizajnérka.   
Pretože si Mayini priatelia jej blogy zamilovali, rozhodli sa jej k narodeninám darovať knižku pozostávajúcu z Mayiných ilustrácií a komentátov. Fanúšikovia na seba dlho nenechali čakať a vyžiadali si ďalšie vydania. Viac o Mayi, politickej situácii a zaujímavostiach v Libanone si prečítate v rozhovore s blogerkou.
                  Mešita, ktorú dal v Bejrúte postaviť bývalý premiér Rafik Harírí.
                       Neskôr ho zavraždili pri atentáte. FOTO: Michal Mironov
 
Ako dieťa si vyrastala v Saudskej Arábii, kedy si sa presťahovala do Libanonu?
Vyrastala som v meste Jeddah v Saudskej Arábii, až kým som nemala 18. Potom, čo som skončila školu, som sa pred piatimi rokmi presťahovala do Libanonu. Zo sťahovania som bola veľmi nervózna, pretože v tom čase spáchali atentát na premiéra Rafika Harírího. Situácia v krajine sa tak na ďalšie tri roky zhoršila a ja som bola zvedavá, či ostanem v Libanone alebo nie. Dnes som šťastná, že som tu ostala.

Dá sa porovnať život v Saudskej Arábii a v Libanone?
Obe krajiny sú veľmi odlišné. Vedela som, že všetko v Saudskej Arábii je dočasné a preto som ju nikdy nevnímala ako svoju krajinu. Saudská Arábia má zastaralú a výstrednú vládu, ktorá nedáva priestor ženským právam. Život v Libanone dáva ženám oveľa viac slobody, hoci aj tu nás ešte čaká veľa práce. Ale v Libanone sa cítim ako doma. Patrím sem a chcela by som sa podieľať na zveľaďovaní krajiny.
Na tebe je zaujímavé najmä to, že si blogerka z Blízkeho východu. Kedy si začala blogovať?
Blogovať som začala pred štyrmi rokmi. Prvý blog som si založila s dvomi kamarátmi. Písali sme o dizajne, zdieľali spolu naše grafické práce. Blogovať som začala vďaka mnohým zahraničným dizajnérom, ktorí ma ovplyvnili v práci. Mali svoje blogy a nás to inšpirovalo. Neskôr som však začala cítiť, že potrebujem svoj priestor, kde by som mohla písať o vlastnom živote a veciach, ktoré ma trápia. A tak sa vo februári 2009 narodil môj blog Amalgam.

        Aj tu sa deti tešia čomukoľvek. Napríklad aj obyčajnému jablku. FOTO: Petra Nagyová
 
Mne sa napriek tomu zdá blogovania na Blízkom východe stále trochu nezvyčajné.
V minulých rokoch to bolo skutočne nebolo zvykom, hoci dnes je to už úplne inak a blogová scéna je v Libanone oveľa viac aktívnejšia. Som šťastná, že mám na blogu svojich čitateľov. Často sú to Libanončania a ľudia spätí s Libanonom, ktorí žijú v Arabskom svete, Rusku, Nórsku, v Kanade alebo v Španielsku.

Vo svojich blogoch často kritizuješ veci, ktoré v tvojej krajine nefungujú. Je to bezpečné?

Sme šťastní, že Libanon je jedna z mála arabských krajín, kde existuje sloboda slova. Cítim sa slobodná vo všetkom, čo chcem povedať a teší ma najmä to, že internet nie je pod dozorom. Pre niektorých ľudí, ktorí milujú Libanon, môže byť pohoršujúce, že ukazujem druhým „zlý obraz“ o krajine, ale ostatní moje blogové príbehy a kresby prijímajú.

Aké sú podľa teba najväčšie problémy v Libanone?
Nefunguje tu veľmi veľa vecí. (smiech) Výpadky elektriky sú každodennou realitou. Niektoré oblasti majú elektriku len tri hodiny do dňa. To je neakceptovateľné. Vláda je skorumpovaná na to, aby napríklad mohla tento problém riešiť prostredníctvom alternatívnych zdrojov energie. Často chcem pracovať v noci a elektrina nefunguje. Niekedy sme bez elektriky tak dlho, že nám nevydrží ani generátor, ktorý máme namiesto nej. To znamená, že nemôžem pracovať, keď mám vybitú baterku na notebooku a musím čakať do ďalšieho dňa.
                       Skúste sa prejsť po niektorých bejrútskych uličkách prejsť takto.
                 Niektoré domy sú stále zničené po občianskej vojne. FOTO: Michal Mironov


Nič príjemné. A čo iné veci, napríklad internet?
Verejná doprava je neorganizovaná. Naše cesty sú dopravnou džungľou. Internet je zasa veľmi pomalý a v niektorých oblastiach nedostupný. Telefóny i domy sú veľmi drahé. Korupcia je takmer všade. Je to ako jedna veľká džungľa.

Čo naopak na Libanone miluješ?
Milujem pohostinnosť Libanončanov, ich schopnosť vcítiť sa do druhých. Milujem naše jedlo, počasie, prírodu, históriu a bohaté dedičstvo. Mám rada predmestia Bejrútu a oblasti okolo mesta, pretože centrum sa premenilo na akýsi gýč a nepatrím tam. Je skôr cieľom pre bohatých klientov z krajín zálivu, ktorí sem chodia utrácať peniaze.

Priznám sa, že milujem viac Libanon ako Bejrút sám o sebe. Bejrút nie je mojím najobľúbenejším mestom v Libanone. Mám rada juh, odtiaľ vlastne aj pochádzam. Južná časť Libanonu je bohatá na kultúru a prírodné krásy. Žiaľ, juh zničili naši „južní susedia.“ Milujem aj sever Libanonu, údolie Qadisha, mestá Ehden i Tripolis, ale aj cédrové lesy a údolie Bekaa, ktoré je neuveriteľne krásne.

 Údolie Qadisha, ktoré je zapísané aj v svetovom dedičstve Unesco. FOTO: Michal Mironov

Majú Libanončania radosť z toho, že turisti sa pomaly vracajú do krajiny?
V krajine sú dva druhy turizmu. Jednu skupinu tvoria turisti z krajín zálivu, pretože Libanon je slobodný a môžu tu vidieť odhalené ženy. Títo ľudia prichádzajú najmä kvôli nočnému životu. Prichádzajú na autách, zamoria krajinu a prinesú vlastný životný štýl. Nemám ich príliš rada. A potom je to druhá skupina, ktorú podporujem. Sú to ľudia, ktorí prichádzajú kvôli kultúre, histórii a chcú vidieť, ako sa skutočne žije v Libanone. Práve teraz však naša skorumpovaná vláda podporuje prvú skupinu a vedie krajinu k tomu, aby hostila práve tento typ turistov.

Ako hodnotíš v súčasnosti bezpečnostnú situáciu v Libanone?
Situácia nie je nikdy stabilná. Každý deň ľudia hovoria o možnosti ďalšieho konfliktu. Predpovedajú a očakávajú dátumy, kedy by sa mohli nepokoje začať. Posledné roky bola situácia „relatívne“ pokojná, ale teraz je to napäté. Dúfam však, že sa nič nestane. Ľudia sa to však ani nepokúšajú zastaviť. Mnohí sú dokonca radi, keď ku konfliktu dochádza, pretože môžu byť viac skorumpovaní. Ľudia si na to zvykli. Bezpečnosť ich už veľmi netrápi.

Aký bol v Libanone život počas vojny? Mnohí o nej neradi rozprávajú.
Nezažila som občiansku vojnu, ale moji rodičia áno. Bola nechutná a surová. Aj preto sa niekedy čudujem, ako môžu byť Libanončania ešte tak kamarátski a šťastní. Zažila som však mesačný konflikt, ktorý vypukol pred štyrmi rokmi a odvtedy som v šoku. Bola som veľmi znepokojená, hoci moji rodičia hovoria, že občianska vojna bola oveľa tvrdšia.

Libanon je unikát na Blízkom východe aj v tom, že v krajine máte 16 náboženstiev. Zaujímajú sa mladí ľudia o náboženstvo?

Pravda, Libanon má len 4 milióny obyvateľov a pritom tu existuje až 16 náboženských siekt. A možno aj viac. Bejrút je viac otvorenejší ako ostatné vidiecke oblasti. Mladí ľudia sú v tomto rozdielni. Niektorí sú otvorení a smerujú skôr k svetským veciam. Druhí sú stále konzervatívni a nábožní. Nájdete tu čokoľvek. 

Je to pravda, u nás pociťujeme veľa tlaku na ženy, aby sa vydali v skorom veku. Najmä zo strany konzervatívnych a ultrakonzervatívnych rodín. Myslím si však, že byť nezávislá je pre ženu výzva. Len veľmi málo žien a mužov bývajú sami. Vnímajú to ako hanbu. Obvykle ľudia opúšťajú domy svojich rodičov len vtedy, keď sa vydávajú alebo ženia. Ale napríklad také bozkávanie sa na ulici je v Libanone slobodné. Oficiálne to síce nie je dovolené, ale my všetci to robíme. (smiech) A nočný život? Ten je tiež poriadne horúci.

5 komentárov: