streda, 22. apríla 2015

                                                           Foto: Vladimír Šimíček (díkesko)
Ahoj,
všetci vravia, aby som písala. Ale nemám čo.. lebo sme si všetko povedali. Už ti môžem tykať, sme si fifty fifty. Včera som ťa vyzerala. Mohla si aspoň buchnúť po okennej parapete. Nevadí. Ešte si to dopovieme.

Zabudla som si dnes dať tvoje náramkové hodinky. Vieš, tie, čo si mi dala z druhého šuflíka..  ktoré si nosila, keď si bola mladá. Posnažím sa neopakovať chyby a byť presná. Vždy si sa na to hnevala. Posnažím sa neutekať a držať slovo, lebo viem, ako si to nemala rada.

Vynárajú sa mi okamihy. Ako sme ti s Julkou niesli pohánkovú kašu a meškali. A ty si mi vynadala. Ako sme spolu pili aróniu v tvojej izbe. Ako si zhrbená varila tú najlepšiu polievku na svete. A ako si vyťahovala svoje buchtičky z chladničky, aby si mi ulahodila v časoch, ktoré sa nechceli zniesť.. Keď sa sype, tak sa sype. Hovorila si. A netreba riešiť problémy, ktoré nemajú riešenie... Neplačem. Nemám prečo. My sme si to predsa všetko povedali. Či?

Mám rada ženy. Silné, krásne a také, ktoré si stoja za slovom a hovoria veci tak, ako im zobák narástol. Nešetrila si ma nikdy a viem, že si chcela pre mňa to najlepšie. Sedeli sme spolu na terase, tlačila som ťa vo vozíku a bolo to sakra ťažké. Čítali sme si tam dole staré listy, kým druhí si užívali život po svojom. Hnala si ma preč, aby som žila tiež, ale moje miesto bolo pri tebe. Vždy si opakovala: Neuveriteľné, čo človek dokáže prežiť.

Aj deti pri tebe v škole skameneli, keď si im rozprávala o Mengelem a o tom, ako si sa pobrala na Pochod smrti. Žmolili si ruky pod lavicou a klopili zrak. Nie vždy sme hrdinovia. Prečo by aj..

Nezabudnem, ako sa zjavil Tomáš. Prišiel za tebou poslednú nedeľu. Dohrmotal sa na vozíku a zmohol sa na jediné: Čo je ty krypel. Držal ťa za ruku a plakal. Aj Olga prišla a spomínala, ako ste prežívali v lágri a ako ju tvoja sestra zachránila pred smrťou a pred Mengelem. Mali sme veľa silných chvíl. Povedzme si, že druhí by sa z nich pokojne zosypali. Lebo ľudia sa sypú zo samých seba.. a dnes celkom radi. A často.

počítam minúty, už nejde o čas
myslím na to, čo ostane v nás

Naučila si ma, že nie slová sú podstatné, ale dotyk a pocit, ktorý ti druhý dáva. Už sa nie je čoho báť.  Bolo to raz a navždy. Bola si mi priateľka, mama, stará mama a hlavne vedma, ktorá mala vždy pravdu. Nikdy si sa nemýlila. Aj cudzí si môžu byť blízki. A láskavo sa ma už nepýtaj, prečo som si vybrala práve teba. Lebo. Lebo... 

Tak nech vieš. Že sa mi spalo dobre v tvojom kresle. Bývala som u teba rada. Lebo každý potrebuje mať svoje útočisko. Navyše, bolo u teba ticho. Nikto netáral hlúposti. A vedeli sme sa rozprávať aj bez slov. A prepáč, že som občas na teba bola prchká, keď som sa nedokázala ubrániť tvojim výčitkám. Pochopila si moje úteky a návraty a vždy si mi odpustila.. 

Niekto nedospeje nikdy. Ja som vďaka tebe dospela navždy. Snažila som sa všetkým porozprávať tvoj príbeh, aby sa to už nikdy neopakovalo. Ale vieš. Dnes máme každý veľa práce a niekam sa ženieme. A nie každý sa dokáže vžiť. A je to tak v poriadku. 

Si super, Helena. Raz za čas si budem púšťať tvoju pieseň o Margaréte. Bez patetickosti. Otvorím si fľašu vína a nezabudnem sa riadiť tým, čo si ma naučila. A odteraz. Každá sama za seba.

24.4. tam budem a niečo smiešne ti vyvediem.. aby to nebolo len tak. Ok?

Tak sa maj. Potom ti ešte napíšem..

Viac tu:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára